Ladislav Ujházy

LADISLAV UJHÁZY - veľkostatkár, politik, šarišský župan

Ladislav (László Pál) Ujházy sa narodil 20. januára 1795 na rodinnom panstve v Budimíri. Bol synom Samuela Ujházyho a Polixeny Radvánszkej. Mal tri sestry. Nižšie školy navštevoval v Prešove, filozofiu študoval v Debrecíne a právo v Blatnom Potoku (Sárospatak).

V rokoch 1848 - 1849 prebiehala revolúcia, ktorá definitívne skoncovala s feudalizmom v Uhorsku (zrušenie poddanstva, rozšírenie volebného práva atď.). Okrem toho prerástla v (neúspešnú) vojnu za nezávislosť Uhorska (fakticky najmä Maďarov) od Rakúska. Paralelne s týmto bojom Maďarov za nezávislosť od Rakúska prebiehal ozbrojený boj jednotlivých nemaďarských národností Uhorska (konkrétne Slovákov, Srbov, Chorvátov, Rumunov a Rusínov/Ukrajincov) proti Maďarom. Ladislav Ujházy bol dňa 21. mája 1849 Ľudovítom Košútom (Lajosom Kosuthom) menovaný za vládneho komisára a v záverečnom období revolúcie sa ako predstaviteľ občianskej vlády nachádzal v gigantickej a prakticky nedobytnej pevnosti Komárno na Dunaji. Po kapitulácii Komárna, ktorú Ujházy ako jediný nepodpísal, bol nútený spolu s ďalšími krajinu opustiť.

Rakúska vláda im vystavila cestovné doklady do Anglicka alebo do Ameriky, ale vyslovene iba cez Viedeň alebo Hamburg. 11. októbra 1849 dostal Ujházy pas pre emigráciu do Spojených štátov bez privilégia návratu do Uhorska. Koncom októbra sa spolu s ďalšími zhromaždili v Hamburgu, aby sa pripravili na plavbu cez Atlantik. V tom čase tu založili Americkú emigračnú spoločnosť.

Ujházy sa so svojimi druhmi plavili na zaoceánskom parníku Hermann do New Yorku, kde dorazili 16. decembra 1849. Okrem manželky ho sprevádzalo aj ich päť detí: Klára, Farkas, Teodor, Helena a Ladislav. Ostatné deti už mali vlastné rodiny a zostali v Uhorsku.

V hlavnom meste boli Ujházy s delegáciou prijatí prezidentom a pozvaní na večeru v Bielom dome. Na Ujházyho želanie, senátori Lewis Cass a William H. Seward, predložili v Kongrese návrh zákona o poskytnutí pozemkov maďarským utečencom zadarmo "ako uznanie za ich skvelé služby pre ľudskú slobodu". Nasledujúce týždne strávil Ujházy cestovaním medzi New Yorkom a Washingtonom, v očakávaní, že vybavovanie bude korunované úspechom a on získa pôdu pre seba a svojich druhov. Návrh však neprešiel. Maďari sa potom vrátili do New Yorku, kde Ujházy a jeho dvaja starší synovia, Teodor a Farkas požiadali dňa 31. decembra 1849, len dva týždne po ich príchode do USA, o občianstvo Spojených štátov. Ujházy si v Amerike zmenil priezvisko na Ujházi, ďalší členovia rodiny však naďalej v priezvisku používali ypsilon. Keď nadšenie americkej verejnosti z vyhnancov začalo opadať a ustala aj finančná podpora z ich strany, boli Maďari nútení hľadať si svoje vlastné živobytie. Čoskoro však medzi nimi vznikli nezhody a Ujházy sa rozhodol odísť z New Yorku, aby založil maďarskú kolóniu na americkom západe. Myšlienka pokojnej poľnohospodárskej usadlosti sa však nepáčila všetkým vyhnancom. Niektorí ho nasledovali, väčšina sa však roztrúsila po celom severoamerickom kontinente a niektorí sa vrátili späť do Európy.

Keďže sa Ujházymu nepodarilo presvedčiť americký kongres o udelení pozemkov pre maďarské osídlenie rozhodol sa spolu s ďalšími uplatniť si nárok na federálnu pôdu na hraniciach, ktorá už bola preskúmaná. Začiatkom apríla 1850 sa vydali na cestu smerom k rozsiahlym, vtedy ešte neosídleným americkým teritóriám. So svojimi druhmi sa chcel usadiť v blízkosti Chicaga. Cesta im z New Yorku trvala takmer štyri mesiace. Nakoniec sa skupinka zastavila na brehu rieky Thompson v južnej časti Iowy. Čo zastavilo Ujházyho práve tu? Kamkoľvek sa pozrel, videl okolo seba krajinu severného Uhorska a vybavili sa mu nedávno zanechané hornouhorské údolia. Krajina sa podobala na známy a milovaný budimírsky kraj, cítil, že toto by mohol byť nový domov preňho a jeho druhov. Koncom leta roku 1850 tu založil maďarskú kolóniu na prériách Decatur County a pomenoval ju New Buda (Új Buda/Nový Budín), aby si uctil pamiatku rodnej zeme a aby im vždy pripomínala jej večnú históriu. Táto rozptýlená farmárska komunita nikdy neprekročila počet 75 obyvateľov a neskôr sa stala "mestom duchov". New Buda bola skôr zoskupením nezávislých fariem ako jedným mestom. Všetky tieto malé farmy spájala skutočnosť, že väčšina ich majiteľov boli Maďari.

6. októbra 1851 zasiahla už aj tak osudom skúšanú rodinu tragédia. Po týždni horúčok Ujházymu v náručí skonala milovaná manželka. Už pred odchodom z Uhorska bola v zlom zdravotnom stave v dôsledku stresu z exilu, rovnako tak ťažkej fyzickej práce, ktorú bola nútená vykonávať prvýkrát v živote. Bola pochovaná na rodinnej farme. Ujházy začal byť po jej smrti nepokojný a premýšľal o preťahovaní do miernejšieho podnebia Arkansasu alebo Texasu, kde by mohol pestovať vinič. Ukázalo sa, že podnebie v Iowe bolo pre poľnohospodárstvo chladnejšie, čo prinútilo niekoľkých Maďarov odísť viac na juh. New Buda bola výplodom fantázie Ladislava Ujházyho, no bol medzi prvými, ktorí ju opustili.

V roku 1853 sa Ujházy s deťmi presťahovali do štátu Texas. Spočiatku rodina viac ako rok bývala v hoteli v San Antoniu, kým nebol zrekonštruovaný starší zrub na ich pozemku na Olmos Creek, 4 km severne od mesta, nad horným tokom rieky San Antonio. Ujházyho farmu tvorili tri 50-akrové polia. V novembri 1853 Ujházy začal skupovať ďalšie susedné pozemky, ktoré nakoniec činil 550 akrov pozdĺž Olmos Creek, obklopeného skalnatými kopcami a zvlnenými lúkami. Na kopci s výhľadom na východ, smerom k jeho vlasti, pod veľkým košatým dubom, znovu pochoval pozostatky svojej manželky, ktoré exhumoval pred odchodom z New Buda. Svoje panstvo preto pomenoval Sírmező (mohylové pole/pohrebisko). Na manželkin hrob vysypal pôdu z Budimíra, ktorú mu v dvoch sklenených škatuľkách poslali jeho deti.

Ujházy sa na svojej novej farme venoval chovu koní a pestovaniu melónov. Neďaleko domu bola studňa, dom pre služobníctvo, kurín a ohrada pre dobytok. Pokúšal sa tiež zachovať niečo zo svojho bývalého šľachtického životného štýlu v Uhorsku a to pestovaním viniča z rezov z jeho pôvodného veľkostatku a uctievaním si svojich priateľov poľovačkami. Navštevovali ho prominentní obyvatelia San Antonia, hostil hodnostárov, vrátane vojenskej elity, ministrov, konzulov a zahraničných splnomocnených zástupcov.

Bol aktívny aj v miestnej politike, udržiaval korešpondenciu s inými exilantmi a jeho príbuznými v Európe, rovnako tak s vládnymi úradníkmi USA a snažil sa obklopiť malou maďarskou emigrantskou komunitou. Spoľahlivý demokrat a občan sympatizoval s protiotrokárskou stranou v San Antoniu, čo ho stavalo do protikladu k prevládajúcemu spoločenskému a politickému zmýšľaniu v Texase.

Po vypuknutí americkej občianskej vojny napísal Ujházy 6. apríla 1861 ministrovi zahraničia Williamovi H. Sewardovi žiadosť, aby bol vymenovaný za amerického konzula v Uhorsku. Vzhľadom k tomu, že Spojené štáty nemali konzulát v Budapešti, prezident Abraham Lincoln vymenoval Uházyho za amerického konzula v Taliansku, v meste Ancona na pobreží Jadranského mora. Tento post zaisťoval ročný plat 1 500 $ plus cestovné výdavky. Tam tri roky svedomito pracoval ako konzul Spojených štátov. Počas svojho pobytu v Európe sa mu podarilo ešte raz, naposledy, stretnúť s jeho deťmi, ktoré zostali v Uhorsku. Navštívili ho v novembri 1863 v Turíne a spolu s nimi prišli i starí priatelia Joseph Hámos a Ferenc Erdélyi. Počas tejto návštevy vznikla na pamiatku spoločná fotografia. Po celú dobu rakúska tajná polícia sledovala Ujházyho a jeho rodinu, a to tak v Taliansku ako aj v Uhorsku, kvôli jeho revolučnej agitácii a činnosti v záujme uhorskej nezávislosti. Ujházyho vek a zdravotný stav, rovnako tak jeho obavy o bezpečnosť svojich detí v Texase počas občianskej vojny, ho viedli k rezignácii na svoj post 11. decembra 1863.

Okrem záujmu o miestnu politiku, Ujházy naďalej udržiaval veľký záujem o maďarské záležitosti. Dôležité Rakúsko-uhorské vyrovnanie z r. 1867 dohodnuté politickým štátnikom Ferencom Deákom väčšina Maďarov uvítala, no Ujházy v jeho teraz už dobrovoľnom exile v Texase zostal neoblomný. 20. augusta 1867 bol v New York Tribune zverejnený jeho článok, v ktorom zavrhol tento kompromis a verejne oznámil jeho odmietnutie prijať amnestiu, ktorá bola poskytnutá emigrantom. Jeho konečným rozhodnutím bolo nevrátiť sa do Uhorska, kým budú vládnuť Habsburgovci. V tom čase mal už 72 rokov a zostávajúce tri roky života dožil na svojom statku v Sírmező. Bývali s ním jeho dvaja synovia Farkas a Ladislav. Obe dcéry, Klára a Helena, už v tej dobe gazdovali na vlastných statkoch, Teodor odišiel z Ameriky do Uhorska, kde sa oženil a usadil.

Smrť zastihla Ladislava Ujházyho v tichosti, v pokoji domova. Žiaľ o správe o jeho smrti sa to už nedá povedať.

A čo je na Ujházyho veľkostatku neďaleko San Antonia v Texase dnes?

Syn Farkas nebol schopný po otcovej smrti plniť svoje pohľadávky a tak o rodinné sídlo prišiel. Medzi jeho hlavnými veriteľmi boli Dr. Herff a sudca Dittmar. Sírmező bolo predané podľa nariadenia súdu v Bexar County 22. decembra 1877 a Herff a Dittmar sa stali jeho majiteľmi. Noví majitelia Sírmező (neskôr známe ako "Old Újházi Place" = Staré Újháziho miesto) prenajali farmárom. Tiež sa využívalo na poľovačky a výlety. Až v roku 1917 to bola údajne divočina pokrytá stromami a kaktusmi a nazývala sa Herffove a Dittmarove pasienky. V roku 1925 dediči Herffa a Dittmara predali časť pozemkov mestu San Antonio, ktoré ich využilo na vybudovanie parku a výstavbu kontrolnej priehrady Olmos na ochranu mesta pred záplavami. Menšie City of Olmos Park, založené v roku 1927, bolo vybudované na najstaršej časti Sírmező ako prímestská oblasť San Antonia. Dnes je to "milionárska štvrť". Aj v štáte Iowa ešte dodnes nájdeme Ujházym založenú New Buda. Po Ujházyho nehnuteľnostiach však v USA nezostala žiadna stopa.