Významné osobnosti obce
LADISLAV UJHÁZY - veľkostatkár, politik, šarišský župan
Ladislav (László Pál) Ujházy sa narodil 20. januára 1795 na rodinnom panstve v Budimíri. Bol synom Samuela Ujházyho a Polixeny Radvánszkej. Mal tri sestry. Nižšie školy navštevoval v Prešove, filozofiu študoval v Debrecíne a právo v Blatnom Potoku (Sárospatak).
V rokoch 1848 - 1849 prebiehala revolúcia, ktorá definitívne skoncovala s feudalizmom v Uhorsku (zrušenie poddanstva, rozšírenie volebného práva atď.). Okrem toho prerástla v (neúspešnú) vojnu za nezávislosť Uhorska (fakticky najmä Maďarov) od Rakúska. Paralelne s týmto bojom Maďarov za nezávislosť od Rakúska prebiehal ozbrojený boj jednotlivých nemaďarských národností Uhorska (konkrétne Slovákov, Srbov, Chorvátov, Rumunov a Rusínov/Ukrajincov) proti Maďarom. Ladislav Ujházy bol dňa 21. mája 1849 Ľudovítom Košútom (Lajosom Kosuthom) menovaný za vládneho komisára a v záverečnom období revolúcie sa ako predstaviteľ občianskej vlády nachádzal v gigantickej a prakticky nedobytnej pevnosti Komárno na Dunaji. Po kapitulácii Komárna, ktorú Ujházy ako jediný nepodpísal, bol nútený spolu s ďalšími krajinu opustiť.
Rakúska vláda im vystavila cestovné doklady do Anglicka alebo do Ameriky, ale vyslovene iba cez Viedeň alebo Hamburg. 11. októbra 1849 dostal Ujházy pas pre emigráciu do Spojených štátov bez privilégia návratu do Uhorska. Koncom októbra sa spolu s ďalšími zhromaždili v Hamburgu, aby sa pripravili na plavbu cez Atlantik. V tom čase tu založili Americkú emigračnú spoločnosť.
Ujházy sa so svojimi druhmi plavili na zaoceánskom parníku Hermann do New Yorku, kde dorazili 16. decembra 1849. Okrem manželky ho sprevádzalo aj ich päť detí: Klára, Farkas, Teodor, Helena a Ladislav. Ostatné deti už mali vlastné rodiny a zostali v Uhorsku.

V hlavnom meste boli Ujházy s delegáciou prijatí
prezidentom a pozvaní na večeru v Bielom dome. Na Ujházyho želanie, senátori Lewis Cass a William H. Seward,
predložili v Kongrese návrh zákona o poskytnutí pozemkov maďarským
utečencom zadarmo "ako uznanie za ich skvelé služby pre ľudskú slobodu". Nasledujúce týždne strávil Ujházy cestovaním medzi New Yorkom a Washingtonom,
v očakávaní, že vybavovanie bude korunované úspechom a on získa pôdu pre seba a svojich druhov. Návrh však neprešiel.
Maďari sa potom vrátili do New Yorku, kde Ujházy a jeho dvaja starší synovia, Teodor
a Farkas požiadali dňa 31. decembra 1849, len dva týždne po ich príchode do USA,
o občianstvo Spojených štátov. Ujházy si v Amerike zmenil priezvisko na
Ujházi, ďalší členovia rodiny však
naďalej v priezvisku používali ypsilon. Keď nadšenie americkej verejnosti
z vyhnancov začalo opadať a ustala aj finančná podpora z ich strany, boli Maďari
nútení hľadať si svoje vlastné živobytie. Čoskoro však medzi nimi vznikli
nezhody a Ujházy sa rozhodol odísť z New Yorku, aby založil maďarskú
kolóniu na americkom západe. Myšlienka pokojnej poľnohospodárskej usadlosti sa
však nepáčila všetkým vyhnancom. Niektorí ho nasledovali, väčšina sa však roztrúsila
po celom severoamerickom kontinente a niektorí sa vrátili späť do Európy.
Keďže sa Ujházymu
nepodarilo presvedčiť americký kongres o udelení pozemkov pre maďarské
osídlenie rozhodol sa spolu s ďalšími uplatniť si nárok na federálnu pôdu
na hraniciach, ktorá už bola preskúmaná. Začiatkom apríla 1850 sa vydali na cestu smerom k rozsiahlym, vtedy ešte
neosídleným americkým teritóriám. So svojimi druhmi sa chcel usadiť v blízkosti
Chicaga. Cesta im z New Yorku trvala takmer štyri mesiace. Nakoniec sa skupinka
zastavila na brehu rieky Thompson
v južnej časti Iowy. Čo zastavilo Ujházyho práve tu? Kamkoľvek sa
pozrel, videl okolo seba krajinu severného Uhorska a vybavili sa mu nedávno
zanechané hornouhorské údolia. Krajina sa podobala na známy a milovaný budimírsky kraj, cítil, že toto by mohol
byť nový domov preňho a jeho druhov. Koncom leta roku 1850 tu založil
maďarskú kolóniu na prériách Decatur County a pomenoval ju New
Buda (Új Buda/Nový Budín), aby
si uctil pamiatku rodnej zeme a aby im vždy pripomínala jej večnú históriu.
Táto rozptýlená farmárska komunita nikdy neprekročila počet 75
obyvateľov a neskôr sa stala "mestom duchov". New Buda bola skôr zoskupením
nezávislých fariem ako jedným mestom. Všetky tieto malé farmy spájala
skutočnosť, že väčšina ich majiteľov boli Maďari.
6. októbra 1851 zasiahla už aj tak osudom skúšanú rodinu tragédia. Po týždni horúčok Ujházymu v náručí skonala milovaná manželka. Už pred odchodom z Uhorska bola v zlom zdravotnom stave v dôsledku stresu z exilu, rovnako tak ťažkej fyzickej práce, ktorú bola nútená vykonávať prvýkrát v živote. Bola pochovaná na rodinnej farme. Ujházy začal byť po jej smrti nepokojný a premýšľal o preťahovaní do miernejšieho podnebia Arkansasu alebo Texasu, kde by mohol pestovať vinič. Ukázalo sa, že podnebie v Iowe bolo pre poľnohospodárstvo chladnejšie, čo prinútilo niekoľkých Maďarov odísť viac na juh. New Buda bola výplodom fantázie Ladislava Ujházyho, no bol medzi prvými, ktorí ju opustili.
V roku 1853 sa Ujházy s deťmi presťahovali do štátu Texas. Spočiatku rodina viac ako rok bývala v hoteli v San Antoniu, kým nebol zrekonštruovaný starší zrub na ich pozemku na Olmos Creek, 4 km severne od mesta, nad horným tokom rieky San Antonio. Ujházyho farmu tvorili tri 50-akrové polia. V novembri 1853 Ujházy začal skupovať ďalšie susedné pozemky, ktoré nakoniec činil 550 akrov pozdĺž Olmos Creek, obklopeného skalnatými kopcami a zvlnenými lúkami. Na kopci s výhľadom na východ, smerom k jeho vlasti, pod veľkým košatým dubom, znovu pochoval pozostatky svojej manželky, ktoré exhumoval pred odchodom z New Buda. Svoje panstvo preto pomenoval Sírmező (mohylové pole/pohrebisko). Na manželkin hrob vysypal pôdu z Budimíra, ktorú mu v dvoch sklenených škatuľkách poslali jeho deti.
Ujházy sa na svojej novej farme venoval chovu koní a pestovaniu melónov. Neďaleko domu bola studňa, dom pre služobníctvo, kurín a ohrada pre dobytok. Pokúšal sa tiež zachovať niečo zo svojho bývalého šľachtického životného štýlu v Uhorsku a to pestovaním viniča z rezov z jeho pôvodného veľkostatku a uctievaním si svojich priateľov poľovačkami. Navštevovali ho prominentní obyvatelia San Antonia, hostil hodnostárov, vrátane vojenskej elity, ministrov, konzulov a zahraničných splnomocnených zástupcov.
Bol aktívny aj v miestnej politike, udržiaval korešpondenciu s inými exilantmi a jeho príbuznými v Európe, rovnako tak s vládnymi úradníkmi USA a snažil sa obklopiť malou maďarskou emigrantskou komunitou. Spoľahlivý demokrat a občan sympatizoval s protiotrokárskou stranou v San Antoniu, čo ho stavalo do protikladu k prevládajúcemu spoločenskému a politickému zmýšľaniu v Texase.

Po vypuknutí americkej občianskej vojny napísal Ujházy 6. apríla 1861 ministrovi zahraničia Williamovi H. Sewardovi žiadosť, aby bol vymenovaný za amerického konzula v Uhorsku. Vzhľadom k tomu, že Spojené štáty nemali konzulát v Budapešti, prezident Abraham Lincoln vymenoval Uházyho za amerického konzula v Taliansku, v meste Ancona na pobreží Jadranského mora. Tento post zaisťoval ročný plat 1 500 $ plus cestovné výdavky. Tam tri roky svedomito pracoval ako konzul Spojených štátov. Počas svojho pobytu v Európe sa mu podarilo ešte raz, naposledy, stretnúť s jeho deťmi, ktoré zostali v Uhorsku. Navštívili ho v novembri 1863 v Turíne a spolu s nimi prišli i starí priatelia Joseph Hámos a Ferenc Erdélyi. Počas tejto návštevy vznikla na pamiatku spoločná fotografia. Po celú dobu rakúska tajná polícia sledovala Ujházyho a jeho rodinu, a to tak v Taliansku ako aj v Uhorsku, kvôli jeho revolučnej agitácii a činnosti v záujme uhorskej nezávislosti. Ujházyho vek a zdravotný stav, rovnako tak jeho obavy o bezpečnosť svojich detí v Texase počas občianskej vojny, ho viedli k rezignácii na svoj post 11. decembra 1863.
Okrem záujmu o miestnu politiku, Ujházy naďalej udržiaval veľký záujem o maďarské záležitosti. Dôležité Rakúsko-uhorské vyrovnanie z r. 1867 dohodnuté politickým štátnikom Ferencom Deákom väčšina Maďarov uvítala, no Ujházy v jeho teraz už dobrovoľnom exile v Texase zostal neoblomný. 20. augusta 1867 bol v New York Tribune zverejnený jeho článok, v ktorom zavrhol tento kompromis a verejne oznámil jeho odmietnutie prijať amnestiu, ktorá bola poskytnutá emigrantom. Jeho konečným rozhodnutím bolo nevrátiť sa do Uhorska, kým budú vládnuť Habsburgovci. V tom čase mal už 72 rokov a zostávajúce tri roky života dožil na svojom statku v Sírmező. Bývali s ním jeho dvaja synovia Farkas a Ladislav. Obe dcéry, Klára a Helena, už v tej dobe gazdovali na vlastných statkoch, Teodor odišiel z Ameriky do Uhorska, kde sa oženil a usadil.
Smrť zastihla Ladislava Ujházyho v tichosti, v pokoji domova. Žiaľ o správe o jeho smrti sa to už nedá povedať.
A čo je na Ujházyho veľkostatku neďaleko San Antonia v Texase dnes?
Syn Farkas nebol schopný po otcovej smrti plniť svoje pohľadávky a tak o rodinné sídlo prišiel. Medzi jeho hlavnými veriteľmi boli Dr. Herff a sudca Dittmar. Sírmező bolo predané podľa nariadenia súdu v Bexar County 22. decembra 1877 a Herff a Dittmar sa stali jeho majiteľmi. Noví majitelia Sírmező (neskôr známe ako "Old Újházi Place" = Staré Újháziho miesto) prenajali farmárom. Tiež sa využívalo na poľovačky a výlety. Až v roku 1917 to bola údajne divočina pokrytá stromami a kaktusmi a nazývala sa Herffove a Dittmarove pasienky. V roku 1925 dediči Herffa a Dittmara predali časť pozemkov mestu San Antonio, ktoré ich využilo na vybudovanie parku a výstavbu kontrolnej priehrady Olmos na ochranu mesta pred záplavami. Menšie City of Olmos Park, založené v roku 1927, bolo vybudované na najstaršej časti Sírmező ako prímestská oblasť San Antonia. Dnes je to "milionárska štvrť". Aj v štáte Iowa ešte dodnes nájdeme Ujházym založenú New Buda. Po Ujházyho nehnuteľnostiach však v USA nezostala žiadna stopa.
MILAN JOHANIDES - akademický maliar
Uznávaný slovenský akademický
maliar Milan Johanides sa narodil 25. novembra 1946 v Budimíre,
v mladšom kaštieli (dnes Múzeum historických hodín STM). V rokoch
1962 až 1967 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave,
odbor grafika (prof. G. Štrba, prof. M. Fikari) a v rokoch
1967 až 1973 pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení, odbor monumentálna
maľba (prof. D. Milly, prof. O. Dubay, prof. F. Gajdoš). Počas života sa venoval monumentálnej tvorbe, komornej maľbe a kresbe -
figurálnej kompozícií, portrétu a krajine. Vystavoval doma
i v zahraničí.
Otec
Milana Johanidesa, Koloman, bol krstným synom evanjelického
seniora p. Adolfa Kevického, ktorý v našej obci pôsobil. Keď Koloman
osirel,
zobral si ho krstný otec k sebe do Budimíra. Po tom ako sa oženil a
narodil sa mu
prvý syn Milan, rodina odišla späť na stredné Slovensko, odkiaľ
pochádzala.
Usadili sa v dedine Príbovce neďaleko Martina, kde sa im narodili ďalšie
tri deti - dcéra a dvaja synovia. Postavili tu dom a pán Koloman bol
vynikajúcim kožušníkom - šil kožuchy nejednej modelke aj vládnym
predstaviteľom
vtedajšej doby. Aj počas socializmu pracoval ako živnostník. Všetky
stroje,
ktorými spracovával kože a kožušiny si vyrobil sám. Ani po ich odchode z
Budimíra
kontakt neprerušili. Ich dcéra trávievala prázdniny v našej
rodine (rodina nebohej Alžbety Križovičovej). Talentovaný syn Milan
vyštudoval
v Bratislave, no osud tak chcel, že jeho manželka pochádzala
z východu (Bardejov) a na východné Slovensko sa vrátil aj on sám - žil a
tvoril v srdci Šariša - v Prešove. Aj samotný Milan zavítal sem-tam
do svojej rodnej obce - naposledy v 80. rokoch minulého storočia.
Milan Johanides zomrel 30. júna 2017 v Starej Ľubovni vo veku 70 rokov.
SESTRY PRIESSNITZOVÉ - dcéry Vincenza Priessnitza, zakladateľa vodoliečby
Vincent Priessnitz sa narodil 4. októbra 1799 na úpätí Sudet v rakúskom Sliezsku, v osade Gräfenberg neďaleko
mestečka Frývaldov (dnešný Jeseník). Zo šiestich detí svojich rodičov bol tým najmladším. Aj napriek tomu, že sa narodil
v zapadnutom kúte jesenických hôr, stal sa zakladateľom svetoznámych kúpeľov. Bol takým známym, že na list stačilo
napísať: Vincent Priessnitz, Európa.
Priessnitz však upadol takmer do zabudnutia. Lekári, ktorí viedli kúpele po ňom, postupne zredukovali jeho postupy do
takej miery, že originálne priessnitzovské terapie úplne vymizli. Medicína v posledných 20 až 30 rokoch "znovuobjavila"
význam telesnej aktivity, princípy terapeutickej komunity a psychoneroimulogickej súvislosti, ale k Priessnitzovi sa
nehlásia. Priessnitz dokázateľne predišiel dobu o viac než jedno storočie a postavil svoje liečebné postupy na úplne
novej terapeutickej doktríne.
Jeho životný príbeh sa stal legendou. Už ako chlapec bol presvedčený, že chladná pramenitá voda musí mať uzdravujúcu silu. Dodnes živá legenda hovorí, že v prírode odpozoroval, ako si poranená zver omýva zranenia v horských bystrinách a studničkách. Keď Priessnitz neskôr ako 17-ročný utrpel úraz a privolaný felčiar usúdil, že ho nemôže prežiť, použil sám na sebe metódu, ktorú videl v prírode a vyliečil sa. Postupne sa mu podarilo vybudovať liečebné zariadenie, do ktorého prichádzali pacienti na liečenie a doktori na skusy z celej monarchie. 5. februára 1828 sa oženil s milovanou Žofiou (tiež Priessnitzovou). Do manželstva sa postupne narodilo 10 detí, tri zomreli veľmi malé.
Na konci 40. rokov 19. storočia sa spôsoby liečenia studenou vodou rozšírili
v mnohých ďalších štátoch Európy a dobre fungujúce kúpele v Gräfenbergu
priniesli slávnemu liečiteľovi, vtedy už päťdesiatnikovi, veľké bohatstvo, ktoré
však nemal komu odovzdať. Mal síce veľkú rodinu, spolu s manželkou Žofiou
vychovali až šesť dcér, ale tie boli ešte maloleté. Najväčšie nádeje vkladal
Priessnitz do svojej najstaršej a najmilšej dcéry Žofie (nar. v roku 1830). Chcel,
aby sa vydala za lekára, ktorý by prevzal vedenie kúpeľov a začal jej
odovzdávať svoje vodoliečebné skúsenosti. Všetko sa však zmenilo keď sa
Žofia ako šestnásťročná zamilovala do uhorského šľachtica a veľkostatkára
Jozefa Ujházyho, staršieho o 11 rokov, zo vzdialeného Budimíra pri
Košiciach. Zoznámili sa v Gräfenbergu pri predávaní najvyššieho rakúskeho
vyznamenania pre civilné osoby Vincentovi Priessnitzovi. Ujházy nebol chorý, kúpele navštívil zo zvedavosti. Aj on chcel
osobne spoznať svetoznámeho liečiteľa. Netušil, že tu stretne svoju budúcu manželku. Krátko po zoznámení Ujházy
požiadal Priessnitza o ruku jeho dcéry.
Začiatkom roka 1847 sa Žofia, aj napriek spočiatku veľmi tvrdému nesúhlasu svojho otca, za Ujházyho vydala. Sobáš sa
konal vo frývaldovskom kostole Nanebovzatia Panny Márie dňa 26. januára 1847. Vincent Preissnitz zapísal do matriky
súhlas so sobášom neplnoletej. Na druhý deň odišli novomanželia na svadobnú cestu.
Žofia si od otca vyprosila dar: rady o spôsobe jeho vodoliečby. Bol to naozaj dar, nakoľko Priessnitz o vodoliečbe písať
nechcel, tvrdil, že sa o nej písať nedá, nakoľko každý prípad je iný a čo platí u rovnakého pacienta dnes, nemusí platiť
zajtra. Tak vznikla Priessnitzova "Rodinná kniha o vode", ktorá zostala iba v rukopise pani Ujházy. V roku 1880 dal jej
švagor, Jan Ripper, vyhotoviť a overiť opis tejto knihy.
Vincent Preissnitz niesol odchod Žofie do Uhorska veľmi ťažko, ale nakoniec sa upokojil, lebo v júni 1847 sa mu narodil
syn Vincent Pavel a v januári 1848 sa stal aj dedkom, keď dcéra Žofia porodila
syna Arpáda. Napriek veľkej radosti však vedel, že na vychovanie svojho nástupcu
je už neskoro. Bol piatok, 28. novembra 1851, keď sa strieborná niť veľkého
života pretrhla. Sliezská krajina doposiaľ nevidela také množstvo ľudí na pohrebe
jedného z jej synov. Iba dva roky odpočíval Vincent Priessnitz na cintoríne vo
Frývaldove. Potom bola jeho rakva prenesená na miesto konečného odpočinku:
do kaplnky na malom kopčeku v Gräfenbergu medzi stromami, tam, odkiaľ je
vidieť na hrebene hôr, kopce a lesy a polia i na Českú Ves, ktorá mu dala vernú,
oddanú sprievodkyňu životom; tú uložili po jeho boku, keď onedlho po ňom
ukončila púť - ďaleko v Budimíre pri Košiciach, pri návšteve svojich dvoch
najstarších dcér.
Keďže Priessnitzove dcéry často navštevovali svoju sestru Žofiu v Budimíre, dve z nich si tam našli aj svojich manželov - Terézia (Rézy) sa vydala za Jozefovho brata Alberta Ujházyho, Albertina (Berta) si vzala Pavla Dessewffyho, ktorý bol bratrancom Jozefa a Alberta. Alebertina bola jeho prvou manželkou, ale mal s ňou iba jedinú dcéru Žofiu (1862 - 1890), lebo už v roku 1864 zomrela na čierne kiahne. Oženil sa ešte trikrát.
Terézia s manželom Albertom žili v kaštieli v neďalekých Chabžanoch. Mali tri dcéry a jedného syna. Dospelosti sa dožila iba dcéra Žofia a syn Ivan. Manželia boli veľkými dobrodincami evanjelického cirkevného zboru v Obišovciach. Albert zahynul pri poľovačke v lesoch nad Chabžanmi, kde bol aj pochovaný. Podľa neoverených informácii mali byť jeho pozostatky neskôr exhumované a prevezené do rodinnej krypty v Budimíre.
Jediný syn Jozefa a Žofie Ujházy, Arpád, zomrel ako 19-ročný v Gräfenbergu na čierne kiahne. Na jeho počesť rodičia založili Základinu (fond) Arpáda Ujházyho, z ktorej platili kňaza, učiteľa a školu. Veľkodušne podporovali evanjelikov v našej obci a v roku 1869 sa zaslúžili o založenie budimírskeho evanjelického cirkevného zboru (evanjelickej matkocirkvi) odčlenením od obišovského cirkevného zboru. Jozef Ujházy sa stal jeho prvým dozorcom.
Žofiin prameň (Zsófia Forrás, Revolučný prameň)
Prameň bol postavený z mramoru v roku 1846 pri príležitosti
zasnúbenia šľachtica Jozefa Ujházyho a Priessnitzovej dcéry Žofie. Na
žulovom podstavci s rímskymi číslicami 1846 sa dodnes nachádza
mramorový pomník s mušľovým lievikom a s nápisom: "Zsófia Forrás
Priessnitznő´s Leányának szentelve a´Magyarok által" (Žofiin prameň,
dcére Priessnitzovej od vďačných Maďarov).
Pôvodne zdobila vrchnú
časť pomníka amfora, ktorá bola odstránená pri rekonštrukcii v roku
1961. Vtedy bol prameň premenovaný na Revolučný, o čom sa
zmieňovala nová doska upevnená na prameni vľavo. Začiatkom 90.
rokov 20. storočia bola doska vymenená za novú s dnešným názvom
prameňa a na svoje miesto sa vrátila symbolická mramorová amfora.
Pôvodná amfora sa v súčasnej dobe nachádza vo Vlastivednom múzeu Jesenicka. V roku 2015 bol čiastočne obnovený
prívod vody, ten je však značne nestabilný a mohyle chýba časť mramorového umývadla. Smutný je stav tohto kedysi tak
slávneho maďarského prameňa.
