Významné osobnosti obce

LADISLAV UJHÁZY - veľkostatkár, politik, šarišský župan

Ladislav (László Pál) Ujházy sa narodil 20. januára 1795 na rodinnom panstve v Budimíri. Bol synom Samuela Ujházyho a Polixeny Radvánszkej. Mal tri sestry. Nižšie školy navštevoval v Prešove, filozofiu študoval v Debrecíne a právo v Blatnom Potoku (Sárospatak).

V rokoch 1848 - 1849 prebiehala revolúcia, ktorá definitívne skoncovala s feudalizmom v Uhorsku (zrušenie poddanstva, rozšírenie volebného práva atď.). Okrem toho prerástla v (neúspešnú) vojnu za nezávislosť Uhorska (fakticky najmä Maďarov) od Rakúska. Paralelne s týmto bojom Maďarov za nezávislosť od Rakúska prebiehal ozbrojený boj jednotlivých nemaďarských národností Uhorska (konkrétne Slovákov, Srbov, Chorvátov, Rumunov a Rusínov/Ukrajincov) proti Maďarom. Ladislav Ujházy bol dňa 21. mája 1849 Ľudovítom Košútom (Lajosom Kosuthom) menovaný za vládneho komisára a v záverečnom období revolúcie sa ako predstaviteľ občianskej vlády nachádzal v gigantickej a prakticky nedobytnej pevnosti Komárno na Dunaji. Po kapitulácii Komárna, ktorú Ujházy ako jediný nepodpísal, bol nútený spolu s ďalšími krajinu opustiť.

Rakúska vláda im vystavila cestovné doklady do Anglicka alebo do Ameriky, ale vyslovene iba cez Viedeň alebo Hamburg. 11. októbra 1849 dostal Ujházy pas pre emigráciu do Spojených štátov bez privilégia návratu do Uhorska. Koncom októbra sa spolu s ďalšími zhromaždili v Hamburgu, aby sa pripravili na plavbu cez Atlantik. V tom čase tu založili Americkú emigračnú spoločnosť.

Ujházy sa so svojimi druhmi plavili na zaoceánskom parníku Hermann do New Yorku, kde dorazili 16. decembra 1849. Okrem manželky ho sprevádzalo aj ich päť detí: Klára, Farkas, Teodor, Helena a Ladislav. Ostatné deti už mali vlastné rodiny a zostali v Uhorsku.

Po vypuknutí americkej občianskej vojny napísal Ujházy 6. apríla 1861 ministrovi zahraničia Williamovi H. Sewardovi žiadosť, aby bol vymenovaný za amerického konzula v Uhorsku. Vzhľadom k tomu, že Spojené štáty nemali konzulát v Budapešti, prezident Abraham Lincoln vymenoval Uházyho za amerického konzula v Taliansku, v meste Ancona na pobreží Jadranského mora. Tento post zaisťoval ročný plat 1 500 $ plus cestovné výdavky. Tam tri roky svedomito pracoval ako konzul Spojených štátov. Počas svojho pobytu v Európe sa mu podarilo ešte raz, naposledy, stretnúť s jeho deťmi, ktoré zostali v Uhorsku. Navštívili ho v novembri 1863 v Turíne a spolu s nimi prišli i starí priatelia Joseph Hámos a Ferenc Erdélyi. Počas tejto návštevy vznikla na pamiatku spoločná fotografia. Po celú dobu rakúska tajná polícia sledovala Ujházyho a jeho rodinu, a to tak v Taliansku ako aj v Uhorsku, kvôli jeho revolučnej agitácii a činnosti v záujme uhorskej nezávislosti. Ujházyho vek a zdravotný stav, rovnako tak jeho obavy o bezpečnosť svojich detí v Texase počas občianskej vojny, ho viedli k rezignácii na svoj post 11. decembra 1863.

Okrem záujmu o miestnu politiku, Ujházy naďalej udržiaval veľký záujem o maďarské záležitosti. Dôležité Rakúsko-uhorské vyrovnanie z r. 1867 dohodnuté politickým štátnikom Ferencom Deákom väčšina Maďarov uvítala, no Ujházy v jeho teraz už dobrovoľnom exile v Texase zostal neoblomný. 20. augusta 1867 bol v New York Tribune zverejnený jeho článok, v ktorom zavrhol tento kompromis a verejne oznámil jeho odmietnutie prijať amnestiu, ktorá bola poskytnutá emigrantom. Jeho konečným rozhodnutím bolo nevrátiť sa do Uhorska, kým budú vládnuť Habsburgovci. V tom čase mal už 72 rokov a zostávajúce tri roky života dožil na svojom statku v Sírmező. Bývali s ním jeho dvaja synovia Farkas a Ladislav. Obe dcéry, Klára a Helena, už v tej dobe gazdovali na vlastných statkoch, Teodor odišiel z Ameriky do Uhorska, kde sa oženil a usadil.

Smrť zastihla Ladislava Ujházyho v tichosti, v pokoji domova. Žiaľ o správe o jeho smrti sa to už nedá povedať.

MILAN JOHANIDES - akademický maliar

Uznávaný slovenský akademický maliar Milan Johanides sa narodil 25. novembra 1946 v Budimíre, v mladšom kaštieli (dnes Múzeum historických hodín STM). V rokoch 1962 až 1967 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, odbor grafika (prof. G. Štrba, prof. M. Fikari) a v rokoch 1967 až 1973 pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení, odbor monumentálna maľba (prof. D. Milly, prof. O. Dubay, prof. F. Gajdoš). Počas života sa venoval monumentálnej tvorbe, komornej maľbe a kresbe - figurálnej kompozícií, portrétu a krajine. Vystavoval doma i v zahraničí.

Otec Milana Johanidesa, Koloman, bol krstným synom evanjelického seniora p. Adolfa Kevického, ktorý v našej obci pôsobil. Keď Koloman osirel, zobral si ho krstný otec k sebe do Budimíra. Po tom ako sa oženil a narodil sa mu prvý syn Milan, rodina odišla späť na stredné Slovensko, odkiaľ pochádzala. Usadili sa v dedine Príbovce neďaleko Martina, kde sa im narodili ďalšie tri deti - dcéra a dvaja synovia. Postavili tu dom a pán Koloman bol vynikajúcim kožušníkom - šil kožuchy nejednej modelke aj vládnym predstaviteľom vtedajšej doby. Aj počas socializmu pracoval ako živnostník. Všetky stroje, ktorými spracovával kože a kožušiny si vyrobil sám. Ani po ich odchode z Budimíra kontakt neprerušili. Ich dcéra trávievala prázdniny v našej rodine (rodina nebohej Alžbety Križovičovej). Talentovaný syn Milan vyštudoval v Bratislave, no osud tak chcel, že jeho manželka pochádzala z východu (Bardejov) a na východné Slovensko sa vrátil aj on sám - žil a tvoril v srdci Šariša - v Prešove. Aj samotný Milan zavítal sem-tam do svojej rodnej obce - naposledy v 80. rokoch minulého storočia.

Milan Johanides zomrel 30. júna 2017 v Starej Ľubovni vo veku 70 rokov.

SESTRY PRIESSNITZOVÉ - dcéry Vincenza Priessnitza, zakladateľa vodoliečby

Vincent Priessnitz sa narodil 4. októbra 1799 na úpätí Sudet v rakúskom Sliezsku, v osade Gräfenberg neďaleko mestečka Frývaldov (dnešný Jeseník). Zo šiestich detí svojich rodičov bol tým najmladším. Aj napriek tomu, že sa narodil v zapadnutom kúte jesenických hôr, stal sa zakladateľom svetoznámych kúpeľov. Bol takým známym, že na list stačilo napísať: Vincent Priessnitz, Európa.

Priessnitz však upadol takmer do zabudnutia. Lekári, ktorí viedli kúpele po ňom, postupne zredukovali jeho postupy do takej miery, že originálne priessnitzovské terapie úplne vymizli. Medicína v posledných 20 až 30 rokoch "znovuobjavila" význam telesnej aktivity, princípy terapeutickej komunity a psychoneroimulogickej súvislosti, ale k Priessnitzovi sa nehlásia. Priessnitz dokázateľne predišiel dobu o viac než jedno storočie a postavil svoje liečebné postupy na úplne novej terapeutickej doktríne.

Jeho životný príbeh sa stal legendou. Už ako chlapec bol presvedčený, že chladná pramenitá voda musí mať uzdravujúcu silu. Dodnes živá legenda hovorí, že v prírode odpozoroval, ako si poranená zver omýva zranenia v horských bystrinách a studničkách. Keď Priessnitz neskôr ako 17-ročný utrpel úraz a privolaný felčiar usúdil, že ho nemôže prežiť, použil sám na sebe metódu, ktorú videl v prírode a vyliečil sa. Postupne sa mu podarilo vybudovať liečebné zariadenie, do ktorého prichádzali pacienti na liečenie a doktori na skusy z celej monarchie. 5. februára 1828 sa oženil s milovanou Žofiou (tiež Priessnitzovou). Do manželstva sa postupne narodilo 10 detí, tri zomreli veľmi malé.

Na konci 40. rokov 19. storočia sa spôsoby liečenia studenou vodou rozšírili v mnohých ďalších štátoch Európy a dobre fungujúce kúpele v Gräfenbergu priniesli slávnemu liečiteľovi, vtedy už päťdesiatnikovi, veľké bohatstvo, ktoré však nemal komu odovzdať. Mal síce veľkú rodinu, spolu s manželkou Žofiou vychovali až šesť dcér, ale tie boli ešte maloleté. Najväčšie nádeje vkladal Priessnitz do svojej najstaršej a najmilšej dcéry Žofie (nar. v roku 1830). Chcel, aby sa vydala za lekára, ktorý by prevzal vedenie kúpeľov a začal jej odovzdávať svoje vodoliečebné skúsenosti. Všetko sa však zmenilo keď sa Žofia ako šestnásťročná zamilovala do uhorského šľachtica a veľkostatkára Jozefa Ujházyho, staršieho o 11 rokov, zo vzdialeného Budimíra pri Košiciach. Zoznámili sa v Gräfenbergu pri predávaní najvyššieho rakúskeho vyznamenania pre civilné osoby Vincentovi Priessnitzovi. Ujházy nebol chorý, kúpele navštívil zo zvedavosti. Aj on chcel osobne spoznať svetoznámeho liečiteľa. Netušil, že tu stretne svoju budúcu manželku. Krátko po zoznámení Ujházy požiadal Priessnitza o ruku jeho dcéry.

Začiatkom roka 1847 sa Žofia, aj napriek spočiatku veľmi tvrdému nesúhlasu svojho otca, za Ujházyho vydala. Sobáš sa konal vo frývaldovskom kostole Nanebovzatia Panny Márie dňa 26. januára 1847. Vincent Preissnitz zapísal do matriky súhlas so sobášom neplnoletej. Na druhý deň odišli novomanželia na svadobnú cestu.

Žofia si od otca vyprosila dar: rady o spôsobe jeho vodoliečby. Bol to naozaj dar, nakoľko Priessnitz o vodoliečbe písať nechcel, tvrdil, že sa o nej písať nedá, nakoľko každý prípad je iný a čo platí u rovnakého pacienta dnes, nemusí platiť zajtra. Tak vznikla Priessnitzova "Rodinná kniha o vode", ktorá zostala iba v rukopise pani Ujházy. V roku 1880 dal jej švagor, Jan Ripper, vyhotoviť a overiť opis tejto knihy.

Vincent Preissnitz niesol odchod Žofie do Uhorska veľmi ťažko, ale nakoniec sa upokojil, lebo v júni 1847 sa mu narodil syn Vincent Pavel a v januári 1848 sa stal aj dedkom, keď dcéra Žofia porodila syna Arpáda. Napriek veľkej radosti však vedel, že na vychovanie svojho nástupcu je už neskoro. Bol piatok, 28. novembra 1851, keď sa strieborná niť veľkého života pretrhla. Sliezská krajina doposiaľ nevidela také množstvo ľudí na pohrebe jedného z jej synov. Iba dva roky odpočíval Vincent Priessnitz na cintoríne vo Frývaldove. Potom bola jeho rakva prenesená na miesto konečného odpočinku: do kaplnky na malom kopčeku v Gräfenbergu medzi stromami, tam, odkiaľ je vidieť na hrebene hôr, kopce a lesy a polia i na Českú Ves, ktorá mu dala vernú, oddanú sprievodkyňu životom; tú uložili po jeho boku, keď onedlho po ňom ukončila púť - ďaleko v Budimíre pri Košiciach, pri návšteve svojich dvoch najstarších dcér.

Keďže Priessnitzove dcéry často navštevovali svoju sestru Žofiu v Budimíre, dve z nich si tam našli aj svojich manželov - Terézia (Rézy) sa vydala za Jozefovho brata Alberta Ujházyho, Albertina (Berta) si vzala Pavla Dessewffyho, ktorý bol bratrancom Jozefa a Alberta. Alebertina bola jeho prvou manželkou, ale mal s ňou iba jedinú dcéru Žofiu (1862 - 1890), lebo už v roku 1864 zomrela na čierne kiahne. Oženil sa ešte trikrát.

Terézia s manželom Albertom žili v kaštieli v neďalekých Chabžanoch. Mali tri dcéry a jedného syna. Dospelosti sa dožila iba dcéra Žofia a syn Ivan. Manželia boli veľkými dobrodincami evanjelického cirkevného zboru v Obišovciach. Albert zahynul pri poľovačke v lesoch nad Chabžanmi, kde bol aj pochovaný. Podľa neoverených informácii mali byť jeho pozostatky neskôr exhumované a prevezené do rodinnej krypty v Budimíre.

Žofiin prameň (Zsófia Forrás, Revolučný prameň)

Prameň bol postavený z mramoru v roku 1846 pri príležitosti zasnúbenia šľachtica Jozefa Ujházyho a Priessnitzovej dcéry Žofie. Na žulovom podstavci s rímskymi číslicami 1846 sa dodnes nachádza mramorový pomník s mušľovým lievikom a s nápisom: "Zsófia Forrás Priessnitznő´s Leányának szentelve a´Magyarok által" (Žofiin prameň, dcére Priessnitzovej od vďačných Maďarov).

Pôvodne zdobila vrchnú časť pomníka amfora, ktorá bola odstránená pri rekonštrukcii v roku 1961. Vtedy bol prameň premenovaný na Revolučný, o čom sa zmieňovala nová doska upevnená na prameni vľavo. Začiatkom 90. rokov 20. storočia bola doska vymenená za novú s dnešným názvom prameňa a na svoje miesto sa vrátila symbolická mramorová amfora. 

Pôvodná amfora sa v súčasnej dobe nachádza vo Vlastivednom múzeu Jesenicka. V roku 2015 bol čiastočne obnovený prívod vody, ten je však značne nestabilný a mohyle chýba časť mramorového umývadla. Smutný je stav tohto kedysi tak slávneho maďarského prameňa.