Sestry Priessnitzové

Dcéry Vincenza Priessnitza, zakladateľa vodoliečby

Vincent Priessnitz sa narodil 4. októbra 1799 na úpätí Sudet v rakúskom Sliezsku, v osade Gräfenberg neďaleko mestečka Frývaldov (dnešný Jeseník). Zo šiestich detí svojich rodičov bol tým najmladším. Aj napriek tomu, že sa narodil v zapadnutom kúte jesenických hôr, stal sa zakladateľom svetoznámych kúpeľov. Bol takým známym, že na list stačilo napísať: Vincent Priessnitz, Európa.

Priessnitz však upadol takmer do zabudnutia. Lekári, ktorí viedli kúpele po ňom, postupne zredukovali jeho postupy do takej miery, že originálne priessnitzovské terapie úplne vymizli. Medicína v posledných 20 až 30 rokoch "znovuobjavila" význam telesnej aktivity, princípy terapeutickej komunity a psychoneroimulogickej súvislosti, ale k Priessnitzovi sa nehlásia. Priessnitz dokázateľne predišiel dobu o viac než jedno storočie a postavil svoje liečebné postupy na úplne novej terapeutickej doktríne.

Jeho životný príbeh sa stal legendou. Už ako chlapec bol presvedčený, že chladná pramenitá voda musí mať uzdravujúcu silu. Dodnes živá legenda hovorí, že v prírode odpozoroval, ako si poranená zver omýva zranenia v horských bystrinách a studničkách. Keď Priessnitz neskôr ako 17-ročný utrpel úraz a privolaný felčiar usúdil, že ho nemôže prežiť, použil sám na sebe metódu, ktorú videl v prírode a vyliečil sa. Postupne sa mu podarilo vybudovať liečebné zariadenie, do ktorého prichádzali pacienti na liečenie a doktori na skusy z celej monarchie. 5. februára 1828 sa oženil s milovanou Žofiou (tiež Priessnitzovou). Do manželstva sa postupne narodilo 10 detí, tri zomreli veľmi malé.

Na konci 40. rokov 19. storočia sa spôsoby liečenia studenou vodou rozšírili v mnohých ďalších štátoch Európy a dobre fungujúce kúpele v Gräfenbergu priniesli slávnemu liečiteľovi, vtedy už päťdesiatnikovi, veľké bohatstvo, ktoré však nemal komu odovzdať. Mal síce veľkú rodinu, spolu s manželkou Žofiou vychovali až šesť dcér, ale tie boli ešte maloleté. Najväčšie nádeje vkladal Priessnitz do svojej najstaršej a najmilšej dcéry Žofie (nar. v roku 1830). Chcel, aby sa vydala za lekára, ktorý by prevzal vedenie kúpeľov a začal jej odovzdávať svoje vodoliečebné skúsenosti. Všetko sa však zmenilo keď sa Žofia ako šestnásťročná zamilovala do uhorského šľachtica a veľkostatkára Jozefa Ujházyho, staršieho o 11 rokov, zo vzdialeného Budimíra pri Košiciach. Zoznámili sa v Gräfenbergu pri predávaní najvyššieho rakúskeho vyznamenania pre civilné osoby Vincentovi Priessnitzovi. Ujházy nebol chorý, kúpele navštívil zo zvedavosti. Aj on chcel osobne spoznať svetoznámeho liečiteľa. Netušil, že tu stretne svoju budúcu manželku. Krátko po zoznámení Ujházy požiadal Priessnitza o ruku jeho dcéry.

Začiatkom roka 1847 sa Žofia, aj napriek spočiatku veľmi tvrdému nesúhlasu svojho otca, za Ujházyho vydala. Sobáš sa konal vo frývaldovskom kostole Nanebovzatia Panny Márie dňa 26. januára 1847. Vincent Preissnitz zapísal do matriky súhlas so sobášom neplnoletej. Na druhý deň odišli novomanželia na svadobnú cestu.

Žofia si od otca vyprosila dar: rady o spôsobe jeho vodoliečby. Bol to naozaj dar, nakoľko Priessnitz o vodoliečbe písať nechcel, tvrdil, že sa o nej písať nedá, nakoľko každý prípad je iný a čo platí u rovnakého pacienta dnes, nemusí platiť zajtra. Tak vznikla Priessnitzova "Rodinná kniha o vode", ktorá zostala iba v rukopise pani Ujházy. V roku 1880 dal jej švagor, Jan Ripper, vyhotoviť a overiť opis tejto knihy.

Vincent Preissnitz niesol odchod Žofie do Uhorska veľmi ťažko, ale nakoniec sa upokojil, lebo v júni 1847 sa mu narodil syn Vincent Pavel a v januári 1848 sa stal aj dedkom, keď dcéra Žofia porodila syna Arpáda. Napriek veľkej radosti však vedel, že na vychovanie svojho nástupcu je už neskoro. Bol piatok, 28. novembra 1851, keď sa strieborná niť veľkého života pretrhla. Sliezská krajina doposiaľ nevidela také množstvo ľudí na pohrebe jedného z jej synov. Iba dva roky odpočíval Vincent Priessnitz na cintoríne vo Frývaldove. Potom bola jeho rakva prenesená na miesto konečného odpočinku: do kaplnky na malom kopčeku v Gräfenbergu medzi stromami, tam, odkiaľ je vidieť na hrebene hôr, kopce a lesy a polia i na Českú Ves, ktorá mu dala vernú, oddanú sprievodkyňu životom; tú uložili po jeho boku, keď onedlho po ňom ukončila púť - ďaleko v Budimíre pri Košiciach, pri návšteve svojich dvoch najstarších dcér.

Keďže Priessnitzove dcéry často navštevovali svoju sestru Žofiu v Budimíre, dve z nich si tam našli aj svojich manželov - Terézia (Rézy) sa vydala za Jozefovho brata Alberta Ujházyho, Albertina (Berta) si vzala Pavla Dessewffyho, ktorý bol bratrancom Jozefa a Alberta. Alebertina bola jeho prvou manželkou, ale mal s ňou iba jedinú dcéru Žofiu (1862 - 1890), lebo už v roku 1864 zomrela na čierne kiahne. Oženil sa ešte trikrát.

Terézia s manželom Albertom žili v kaštieli v neďalekých Chabžanoch. Mali tri dcéry a jedného syna. Dospelosti sa dožila iba dcéra Žofia a syn Ivan. Manželia boli veľkými dobrodincami evanjelického cirkevného zboru v Obišovciach. Albert zahynul pri poľovačke v lesoch nad Chabžanmi, kde bol aj pochovaný. Podľa neoverených informácii mali byť jeho pozostatky neskôr exhumované a prevezené do rodinnej krypty v Budimíre.

Jediný syn Jozefa a Žofie Ujházy, Arpád, zomrel ako 19-ročný v Gräfenbergu na čierne kiahne. Na jeho počesť rodičia založili Základinu (fond) Arpáda Ujházyho, z ktorej platili kňaza, učiteľa a školu. Veľkodušne podporovali evanjelikov v našej obci a v roku 1869 sa zaslúžili o založenie budimírskeho evanjelického cirkevného zboru (evanjelickej matkocirkvi) odčlenením od obišovského cirkevného zboru. Jozef Ujházy sa stal jeho prvým dozorcom.

Žofiin prameň (Zsófia Forrás, Revolučný prameň)

Prameň bol postavený z mramoru v roku 1846 pri príležitosti zasnúbenia šľachtica Jozefa Ujházyho a Priessnitzovej dcéry Žofie. Na žulovom podstavci s rímskymi číslicami 1846 sa dodnes nachádza mramorový pomník s mušľovým lievikom a s nápisom: "Zsófia Forrás Priessnitznő´s Leányának szentelve a´Magyarok által" (Žofiin prameň, dcére Priessnitzovej od vďačných Maďarov).

Pôvodne zdobila vrchnú časť pomníka amfora, ktorá bola odstránená pri rekonštrukcii v roku 1961. Vtedy bol prameň premenovaný na Revolučný, o čom sa zmieňovala nová doska upevnená na prameni vľavo. Začiatkom 90. rokov 20. storočia bola doska vymenená za novú s dnešným názvom prameňa a na svoje miesto sa vrátila symbolická mramorová amfora.

Pôvodná amfora sa v súčasnej dobe nachádza vo Vlastivednom múzeu Jesenicka. V roku 2015 bol čiastočne obnovený prívod vody, ten je však značne nestabilný a mohyle chýba časť mramorového umývadla. Smutný je stav tohto kedysi tak slávneho maďarského prameňa.